TUNIS

I. Medina

    Medina hlavného mesta bola do svetového dedičstva UNESCO zapísaná v roku 1979. Nachádza sa tu viac ako 700 monumentov. Zaberá plochu 270 ha a žije tu viac ako 100 tisíc obyvateľov čo predstavuje jednu desatinu celkového počtu obyvateľov Tunisu. Medina bola od založenia obklopená hradbou so šiestimi bránami. V 13. Storočí po výstavbe nových predmestí, bola postavená okolo nich dalšia hradba.

1. Kasba

    Kasba, alebo citadela, bola umiestnená obvykle uprostred hradieb na vyvýšenom mieste, takže umožňovala ďalšiu obranu po strate vonkajšieho obranného pásma. Tu sa stavali paláce a významné štátne úrady. V 13. storočí si zakladateľ dynastie Hafsovcov nechal vybudovať citadelu na námestí Place de la Kasbah. Na námestí Place deu Gouvernement si v roku 1795 nechal palác zvaný Dár El Bej postaviť jeden z panovníkov dynastie Husajnovcov.

2. Mešity

    Veľká mešita je najvýznamnejšia náboženská pamiatka v Tunise. Mešita sa nazýva aj Mešita olivovníkov, podľa vyučovania pod olivovým stromom, ktoré zaviedol jej zakladateľ. Podľa historických prameňov bola založená v roku 732. K niekoľkým zmenám došlo v 9. storočí, kedy ju nechali Aghlabovci prestavať. V 19. storočí bol prestavaný aj minaret, ktorý je vysoký 44 metrov. Po vyhlásení nezávislosti bola v Tunise založená laická univerzita a veľká mešita čiastočne stratila na svojom kultúrnom význame. Doposiaľ je však sídlom teologickej univerzity. Veľká mešita v Tunise a Veľká mešita v Kairouane predstavujú dve najstaršie a najvýznamnejšie náboženské inštitúcie v krajine.

    Mešita La Kazbah bola pôvodne súčasťou palácu, ktorý si na rovnomennom námestí nechal v roku 1235 postaviť zakladateľ z dynastie Hafsovcov. Až osmanský panovníci ju sprístupnili verejnosti. Doposiaľ sa uchoval zvyk, že miestny muezzin vyvesuje z minaretu 5 krát denne bielu vlajku, aby oznámil ostatným muezzinom v medine, že nastal čas motlidby. Minaret mešity poslúžil ako architektonický vzor pri prestavbe minaretu Veľkej mešity, ktorá sa uskutočnila v 19.storočí. Mešita sa nachádza na námestí Place de la Kazbah.

    Mešita a mauzóleum Youssefa Dey Osmanský panovník Youssef Dey priniesol zmeny do náboženského života v Tunise. V roku 1616 nechal postaviť mešitu pre tureckých prisťahovalcov, aby mohli dodržiavať náboženský rituál podľa pravidiel stanovených hanáfijskou právnickou školou prevládajúcou v Turecku. Bola prvou mešitou v Medine postavenou s osemhranným minaretom podľa tureckého vzoru. Tiež bola prvou, v ktorej bolo postavené mausoleum. V ňom je pochovaný Youssef Dey a jeho rodinný príslušníci.

    Mešita a mauzóleum Hammuda Paši Mešita je jedna z najtypickejších stavieb v medine. Celý complex zahŕňa mešitu a hrobku jej duchovného otca Hammudy Paši, jedného z prvých osmanských vládcov a zakladateľa dynastie Muradovcov. Mešita bola dokončená v roku 1665, rok pred panovníkovou smrťou. Bohato ju vyzdobili taliansky remeselníci. Hlavný vstup je zo severu, z Rue de la Kasbah, bočný vchod sa nachádza v Rue Sidi ben Arous. Vnútri mešity je nádvorie obklopené arkádami. Minaret je osemboká turecká architektonická pamiatka s čiernobielo dekorovanými oblúkmi.

3. Súky

    Súky sú uličky zastrešené klenbou, ktoré boli určené pre remeselnícke dielne a obchodíky. Klenba ich chránila pred dažďom a slnečným žiarením. Vchod do každého súku bol chránený veľkými vrátami, ktoré sa na noc zamykali. Pred zlodejmi súky takisto chránil nočný strážnik. Každý súk bol určený pre určitý druh tovaru a podľa neho sa aj nazýval. V blízkosti Veľkej mešity mohli byť len súky s luxusným tovarom, ktoré neznečisťovali jej okolie a nerušili veriacich pri motlidbách. Predavači rýb, mäsa, ovocia a zeleniny museli svoj tovar predávať za hradbami mesta.

    Súk Turkov (Souk El Trouk) Turecký trh zo 17. Storočia sa nachádza medzi Souk el- Attarine a Souk el- Birka. Jeho súčasťou je severný vchod do Veľkej mešity a Au Palais d’Orient, jeden z najznámejších obchodov s kobercami v Tunise. V dnešnom súku Turkov sa nachádzajú obchody s kobercami, koženými výrobkami, rôznymi tradičnými výrobkami a suvenírmi. Koberce patria v Tunisku medzi najvýznamnejšie tradičné remeselnícke výrobky. Vyrábajú ich ženy. Tkané koberce sa tu vyrábali už v 9. storočí. Kvalitné koberce sú označené nálepkou na dôkaz toho, že prešli kontrolou odborníkov z Tuniského národného úradu pre tradičnú remeselnú výrobu. Berberi a Púni spracovávali kožu pomocou taninu. Potom z nej vyrábali postroje pre kone, púzdra na zbrane, kothurny (topánky s vysokou podrážkou) a predmety pre domácnosť. Dnes vyrábajú aj väzby kníh, súpravy na písací stôl, šperkovnice a ďalšie výrobky.

    Súk voňavkárov (Souk el Attarine) Súk voňavkárov je jedným z najstarších v medine, pochádza z 13. storočia. Predávajú sa tu parfémy, vonné esencie, kadidlá, bylinky, rôzne rastliny a samozrejme henna. Predávajú sa tu takisto potreby pre nevestu- päťramenné svietniky, či rôzne košíky.

    Súk El-Birka (Souk El-Birka) Súk bol postavený v prvej polovici 17. storočia za vlády Júsefa Deia. Dnes sa tu nachádza súk zlatníkov, ale do roku 1841 tu bolo najväčšie trhovisko s čiernymi otrokmi v Tunisku. Otrokári ich sem zaviedli z južných oblastí Sahary, prevažne zo Sudánu. Otroci boli vystavovaný na drevenom pódiu, ktoré bolo postavené uprostred námestia. V roku 1841 bolo otroctvo v Tunisku zrušené. Dnes sa na námestí El-Birka nachádzajú zlatnícke obchody. V minulosti boli zlaté šperky pre ženu aj určitým finančným zabezpečením.

    Súk šešíja (souk des chechias) Na východnej strane Dar el Bey sa nachádza Souk el Bey, ktorý prechádza do Souk des chechias. Od nepamäti tu predávajú výrobcovia vlnených pokrývok hlavy z červenej vlny, ktoré sa nazývajú chechias- šešíja. Tieto čepce sa v Medine vyrábajú dodnes aj keď v obmedzenom množstve.

4. Kúpele Hamám

    Tieto kúpele sú obdobou rímskych kúpeľov z doby, keď bolo Tunisko súčasťou rímskej africkej provincie. Obvykle pozostávajú z miestnosti s horúcou parou, kam vteká horúca voda a z chladnejších miestností pre oddych, kde návštevníci po skončení kúpeľnej procedúry môžu relaxovať a pritom si objednať občerstvenie. Keď sú kúpele spoločné pre obidve pohlavia, navštevujú ich v určitých hodinách muži a v určitých hodinách ženy, ktoré so sebou berú aj svoje deti.
Kúpele plnia významnú úlohu aj z náboženského hľadiska, pretože islam prikazuje veriacim, aby sa pred každou modlitbou umyli podľa rituálnych pravidiel. Telesná očista v kúpeľoch je takisto nevyhnutnou súčasťou príprav na svadbu, obriezku, náboženské sviatky a iné významné udalosti. Väčšina Tunisanov pravidelne raz za týždeň navštevuje kúpele, aj keď majú doma kúpeľňu. K návšteve kúpeľov patria aj masáže. Ženy si tu s obľubou nanášajú na vlasy prírodné farbivo zvané henna.

II. Európska časť mesta

    V období francúzskeho protektorátu sa Tunis začal rozširovať za hradby mediny. Vyrástli nové budovy a zámožní obyvatelia vymenili úzke uličky v bludisku mediny za široké triedy a byty vo Ville Nouvelle. Výstavba nového mesta prebiehala súčasne s rozmachom secesie vo Francúzsku a Taliansku, po ktorej nastúpilo art deco. Asi žiadny iný európsky sloh sa tak úspešne neprepojil s islámskou architektúrou tak ako secesia. Arabeska, typický islamský ornament, dokonale splynula s krivkami a zvlnenými povrchmi secesie, takisto ako islamská záľuba v kvetinovej dekorácii.
    Európska arichtektúra znamenala v porovnaní s tunajšou tradičnou architektúrou naprostý prevrat. Pre tradičnú arabskú spoločnosť boli z počiatku európske stavby niečím nepochopiteľným. Postupne si však verejné záhrady, divadlá, hotely, stanice, pošty a európske vily získavali obľubu a obdiv tunajších obyvateľov. Prvými, ktorý sa začali prispôsobovať novému európskemu životnému štýlu boli príslušníci bohatej tuniskej šľachty a buržoázie. Opúšťali svoje tradičné domy v Medine a sťahovali sa do novopostavených luxusných príbytkov v európskych štvrtiach. Väčšina architektov pochádzala z talianskych, francúzskych, maltských a židovských menšín žijúcich v Tunise. Medzi architektmi sa prejavil aj spoločensko-politický boj o moc, ktorý prebiehal medzi francúzskou a talianskou menšinou a architekti sa začali predbiehať, ktorý z nich dokáže najlepšie uplatniť svoje schopnosti. Z architektonických slohov sa zo začiatku najviac uplatňoval neoklasický sloh, ktorý mal svojou monumentálnosťou vyjadrovať moc koloniálnej ríše. Potom prevládli Art Nouveau a Art Déco. V rokoch 1925-1940 bolo v Tunise postavených 400 budov v slohu Art Déco.
    Na začiatku 20. storočia sa u tunajších francúzskych architektov prejavil záujem o tradičnú Tuniskú architektúru, ktorá sa do tej doby uplatňovala iba vo vnútornej výzdobe a začali začleňovať jej dekoratívne prvky do výzdoby fasád. Tak vznikol arabizujúci alebo neomaurský sloh, ktorý výrazne zmenil vzhľad mesta a rozšíril sa po celom Maghrebe. K typickým dekoratívnym prvkom tohto slohu patria kupola, klenba z tehál, zelené strešné krytiny a kamenné dlaždice. Priekopníkmi tohto nového slohu boli architekti Rafael Guy a Viktor Valens.

KARTÁGO

    Jedno z najmocnejších miest stredoveku. Dodnes sa zachovali už len zrúcaniny. Kartágo založili v roku 814 p. n. l. Feničania. Do štvrtého storočia pred Kristom sa stalo významnou námornou silou v tejto časti Stredozemia. Počas púnskych vojen bolo zničené a Rimania ho potom znovu vybudovali. Následne si ho podrobili Vandalovia, ktorých v 6. storočí vystriedali Byzantínci. Po dobytí Kartága Arabmi v roku 695 sa mesto postupne ocitlo v troskách.

I. Hannibalova štvrť

    Na južnom svahu pahorku Byrsa odkryli archeológovia v polovici 20. Storočia pozostatky domu. Zistilo sa, že ide o púnske vykopávky obytnej štvrte 2. Storočia p. n. l.. K jej výstavbe došlo pravdepodobne na popud Hannibala a preto ju archeológovia nazvali Hannibalova štvrť. Pozostávala z niekoľkých blokov domov postavených terasovite vedľa seba na svahu. Bloky merali od 10x15 do 30x 15 metrov. Domy mali pravidelný obdĺžnikový tvar s rovnou strechou. Okná prízemných miestností nikdy nesmerovali do ulice aby do domu nebolo z vonku vidieť. Z nábytku a dverových a okenných rámov sa bohužiaľ dochovali iba železné a bronzové klince pretože všetko drevo pohltili požiare. Po porážke Kartága po tretej púnskej vojne bolo celé mesto zrovnané so zemou. O 100 rokov neskôr, pri stavbe plošných základov pre rímske fórum, zmizli zbúrané steny hannibalovej štvrti pod nánosom horniny a štrku, do ktorých boli zasadené základové piliere rímskeho fóra. Niektoré z pilierov sa doteraz týčia medzi vykopávkam.
    Katedrálu svätého Ludvíka nechal postaviť cardinal Lavigerie v roku 1890. Zasvätená bola francúzskemu kráľovi Ludvíkovi IX., ktorý zomrel na mor pri obliehaní Kartága v roku 1270. Cardinál Lavigerie založil rád Bielych otcov, ktorý pôsobil v Afrike. Od roku 1964 sa katedrála nevyužíva k svojmu účelu a v 90-tych rokoch minulého storočia sa z nej stalo Acropolium de Byrsa. Dnes sa v nej konajú koncerty vážnej hudby a výstavy.

II. Tofet

    Archeológovia označili termínom tofet posvätné obvody , na ktorých pôde Kartáginci pochovávali urny s popolom detí, či zvierat. Takéto obvody existovali nielen v Kartágu, ale aj na Sicílii a Sardínii.

    Tofet Salambo bol objavený v roku 1921 a je najznámejší zo všetkých posvätných obvodov, ktoré boli doposiaľ odkryté. Je bezpochyby najstarším a najvýznamnejším kultovým miestom Kartága. Na jeho pôde veriaci vykonávali obetné rituály na počesť boha Baal Hammona a bohyne Tanity. Tofet existoval pravdepodobne od založenia mesta až do konca 3. púnskej vojny. Na pôde Tofetu bolo odkrytých niekoľko tisíc pohrebných urien, ktoré obsahovali ostatky novorodencov, detí do veku 4 rokov a zvierat.

III. Národný archeologický park

1. Byzantská bazilika Dermech I

    Na pahorku nad budovou Scholy sa nachádza archeologický celok byzantskej baziliky Dermech I. zo 6.storočia. Bazilika pozostávala z kostola, kaplnky a priľahlých miestností, určených pre duchovenstvo. Na severnej strane baziliky sa vchádzalo do kaplnky. Pôvodne bola vykladaná mramorovými doskami a lemovaná stĺpmi. Celá bazilika bola vydláždená mozaikami. Niektoré z nich boli ponechané na pôvodnom mieste, iné boli prevezené do Národného múzea Bardo.

2. Púnske hroby

    Púnsky hrob na svahu neďaleko budovy Scholy pochádza zo 6.-5. storočia p. n. l.. stropnú časť hrobu tvorí kamenná doska. Hroby tohoto typu predstavujú asi jednu desatinu hrobov objavených v Kartágu. Predpokladá sa, že boli vyhradené pre príslušníkov najmajetnejších vrstiev. Pri ceste, ktorá vedie k Antoninovým kúpeľom, sú vidieť vykopávky niekoľkých púnskych hrobov. Jeden z nich bol vstavaný do bočnej steny skaly a ostatné boli vytesané do skalnatej pôdy do hĺbky až 5 metrov. Doposiaľ archeológovia odkryli viac ako 3500 púnskych hrobov.

3. Kúpele Antonina Pia

    Tieto kúpele z 2. Storočia boli kedysi najväčšie v Afrike. Ich impozantné klenby spočívali na ôsmich vznešených stĺpoch zo šedého pieskovca. Kúpele boli postavené v rokoch 145- 162, ale otvorené boli až po roku 168, kedy bol dostavaný rímsky akvadukt. Kúpele sa začali stavať za vlády cisára Hadriána, otvorené boli za vlády Antonina Pia, po ktorom boli pomenované. V roku 439 ich zničili Vandalovia a dnes z nich zostali už len zrúcaniny, ktoré zahrňujú niekoľko miestností a klenieb.
    Vykopávky kúpeľov sa nachádzajú v pobrežnej časti parku. Poloha na brehu mora mala mnohé výhody. Pri stavbe kúpeľov mohli po mori dovážať stavebný materiál, neskôr sa dovážalo palivo. Vzhľadom k tejto polohe však nebolo možné vybudovať podzemné priestory. Prízemie tak nebolo prístupné verejnosti, a nachádzalo sa tu zariadenia na kúrenie, sklady paliva, vonných olejov, esencií a iných potrieb pre kúpeľných hostí.

4. Dvojitý púnsky prístav- kothón

    Kothón je starý púnsky prístav. Pozostával z obchodného a vojenského prístavu. Obchodný prístav mal obdĺžnikový tvar s veľkosťou 456x356 m. Vojenský prístav mal kruhový tvar s priemerom 325 m. V strede vojenského prístavu sa nachádza malý ostrov, na ktorom stál palác veliteľa vojenskej flotily. Do prístavu sa zmestilo 220 lodí.

Článok pridal Unlimited ( - Stopár) dňa 18.3.2010.